O mne
Niečo o mojej maličkosti:
Narodila som sa dňa 07.06. 1986
Už ako malé dieťa som prejavovala súcit s ľuďmi ktorí boli nejakým spôsobom hendikepovaní. Mamina mi rozprávala príbeh, že už ako 5 ročná som v Bojnickej Zoo plakala pri mužovi, ktorý sa tváril, že nemá nohy a žobral na ulici, kým mu rodičia nedali peniaze, nestačili mi však drobné museli byť papierové.:)
Zaujímalo ma to, ako cítia ostatní ako teenager študujúci na umeleckej škole, čiže duša tvorivá. Som sama bojovala so svojou citlivosťou a pocitom inakosti. Svoje teraz pre mňa úsmevné svetonázory som vyjadrovala za pomoci umenia .V tom období ma zoznámila spolužiačka s tvorbou jej sestry, ktorá má diagnózu autizmus a skoro vôbec nekomunikovala s vonkajším svetom. Jej kresby a maľby ma natoľko uchvátili svojou originálnou kompozíciou a farebnoťou, toľko toho vyjadrovali. A tak téma mojej maturitnej práce bola jasná: Do hlbín duše vnáram sa. To ona rozpovie viac i keď mlčí. Kde som tvorila sochy zo skla moje autoportréty, ktoré sa snažili vnárať do kresieb dievčaťa. Vtedy som si ešte neuvedomovala, že to bol vlastne môj 1. arteterapeutický počin.
Neskôr som vyštudovala Animáciu výtvarného umenia na Trnavskej univerzite. Na bakalársku prácu som si vybrala tému z fotografie konkrétne fotografiu zachytávajúcu sociálne periférie, v ktorej som fotografovala Transvestitov. Uvažovala som nad tým prečo hádžeme a škatuľkujeme ľudí, odsúvame ich a nepozeráme sa skutočne na to kým sú a hlavne akí sú vo svojom vnútri. Čo v nás je to prečo nechceme vidieť pod povrch. Veď celý svet je o dualite, o rozmanitosti. Čo to hovorí o nás kto sme my, keď súdime bez toho že by sme vedeli a videli do vnútra človeka. Nie je náhodou aj v nás kus toho odsudzujúceho zla? Veď každý z nás má svoje svetlá i tiene.
Neskôr som pokračovala v štúdiu Pedagogiky výtvarného umenia a spracovala som túto tematiku v širšom zmysle, kto sú ľudia na sociálnej periférií prečo sa tam dostali? Zaujímalo ma to prečo ľudia fotia fotografie ľudí na sociálnej periférií? Prečo ľudí priťahuje ľudské utrpenie? Je to jedna z ciest ako spoznať skutočné hodnoty? Spoznať seba?
Moje ďalšie smerovanie v živote veľmi ovplyvnila práca, ktorú som vykonávala po štúdiu vysokej školy. Začala so pracovať ako pedagóg výtvarných predmetov v ZUŠ. Kde som sa zhodou okolností dostala k práci s deťmi, ktoré boli umiestnené v detských domovoch. Časom som pochopila, že z ich výtvarných prác sa dá zistiť viac, ako sa nám na prvý pohľad zdá, že ukrývajú nielen radosti, ale i starosti, bolesť, zármutok nad stratou rodičov, pocity opustenia, objavovala som v nich ich životné príbehy...
A poviem Vám bola to riadna facka. V tom veku zistiť, že tieto ťažké životné príbehy neexistujú len v televízií. Tak som začala pátrať a či existuje niečo čo sa venuje tejto tematike. A vtedy som prvý krát objavila Arteterapiu. Následne sa však moja cesta uberala iným smerom, ešte chvíľu som pracovala v školstve a potom som sa venovala úplne iným profesiám. Ale ako sa hovorí čo ti je v živote dané, to si ťa nájde. A tak po rôznych mojich osobných útrapách (bolo ich veru mnoho) a prehodnocovaní svojich životných priorít som sa opäť k Arteterapií vrátila, začala som pracovať ako ergoterapeuka a inštruktorka sociálnej rehabilitácie v domove dôchodcov, kde som arteterapiu vo veľkej miere využívala. Táto práca na neskutočne obohatila. Veď od koho dokážeme získať viac múdrosti a životných skúseností ako od ľudí, ktorí majú väčšinu života prežitého. Milovala som počúvať ich príbehy, popri ktorých mi dávali rady do života. Obohacovali na osobné stretnutia so starkými a starenkami, ktorí boli častokrát chorí, imobilní, niektorí na prahu života s smrti i cez to všetko dokázali byť optimistickí, silní a húževnatí, videli svet v pozitívnom svetle, snažili sa tvoriť, byť užitoční, smiali sa i plakali, mali dobré dni i horšie ale nikdy neprestali VERIŤ. Začala som študovať Expresívne terapie so zameraním na arteterapiu na Masarykovej univerzite v Brne. V tomto zariadení som pracovala veľa rokov. Moje ďalšie profesijné kroky smerovali do Batizoviec kde som pracovala na pracovnej pozícií inštruktorky sociálnej rehabilitácie s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Táto práca sa diametrálne odlišovala od predchádzajúcej. Najmä aktivitou samotných klientov, ich autentickosťou, spontánnosťou, schopnosťou žiť tu a teraz. Popri práci som začala študovať dvojročné štúdium arteterapie: Intervencia umením – arteterapia v procese socializácie, reedukácie, výchovy a liečby – Základy arteterapie u Pani profesorky Jaroslavy Šickovej-Fabrici.
V súčasnosti pracujem ako učiteľka výtvarnej a etickej výchovy na ZŠ. Kde sa taktiež pokúšam implementovať arteterapiu do vyučovacieho procesu týchto predmetov. Arteterapii sa venujem i vo svojej súkromnej praxi. Založila som občianske združenie artOm – Umelci života, ktorého hlavnou myšlienkou je pomáhať ľudom i cez arteterapiu, ergoterapiu...
Moja práca znamená pre mňa naozaj veľa. Je to práca obohacujúca život do hĺbky. Mám ňou možnosť nazerať do vnútra človeka, pomáhať mu nájsť v sebe vnútornú silu, odvahu, posúvať ho dopredu, robiť ho hodnotnejším, zodpovedným za seba svoj život. Viesť ho k dôvere v seba i k svetu naokolo, k tomu, aby nachádzal vieru, nádej, lásku a to všetko v úcte a pokore voči ostatným bytostiam a k planéte.